7 divov Žilinského kraja

Na severe stredného Slovenska sa snúbi nádherná príroda s množstvom historických pamiatok, dokumentujúcich tvorivý život minulých generácií obyvateľov Horného a Stredného Považia. Osou celého regiónu je rieka Váh, napájaná dvoma zdrojnicami. Jedna pramení vo Vysokých, druhá v Nízkych Tatrách. Váh je najdlhší slovenský tok a pretína viacero historických regiónov. V hornej časti preteká Liptovom, ovenčeným prstencom vysokých pohorí. Poniže Ružomberka sa dotýka drsnokrásnej a studenej Oravy, rozkladajúcej sa okolo rovnomernej rieky. Po opustení prielomu Veľkej Fatry sa dostáva Váh do Turca, ktorý pre jeho malebnosť a prívetivosť prezývajú Záhradou Slovenska. Poniže Vrútok sa rieke opäť stavia do cesty horská hradba. Váh prielomom prekonáva Malú Fatru, aby jeho vody mohli dotiecť až k Žiline. Tu sprava prijíma rieku Kysucu, ktorá zbiera vodu z kedysi chudobného, ale krásneho regiónu Kysúc. Pod Žilinou sa Váh stáča doľava, aby cez široké Podolie mohol pomaly plynúť do šírych rovín Podunajskej nížiny.

1. Súľovské skaly

Pre rozprávkový vzhľad a bizarnosť prezývajú Súľovské skaly slovenskými Dolomitmi. Sú najväčším zoskupením skalných útvarov na Slovensku mimo územia Tatier. V našich podmienkach predstavujú unikátny prírodný fenomén. Niežeby bolo Slovensko chudobné na bralá, ale len súľovské sú zlepencové, ak nepočítame skalky v susedných Strážovských vrchoch a Žilinskej kotline. Súľovské skaly sú centrálnou oblasťou pohoria Súľovské vrchy. Jeden až dva prstence zlepencových skalných hrebeňov s oválnym pôdorysom lemujú vnútrohorskú Súľovskú kotlinku, budovanú mäkšími bridlicami. Kotlina je s Považským podolím prepojená úzkou skalnatou Súľovskou tiesňavou.

2. Domašínsky meander

Medzi Vrútkami a Strečnom stojí Váhu v ceste horská hradba Malej Fatry. Najdlhšej slovenskej rieke sa túto prekážku podarilo prekonať, vymodelovala si cez ňu úzky prielom. Prielomová dolina si vytvorila hlboko zaklesnutý Domašínsky meander. Železnica nesleduje veľký oblúk Váhu, ale skracuje si cestu tunelom. Frekventovaná hradská sa ťahá pri ľavom brehu rieky, rýchla jazda autom však neposkytuje dostatok času a pokoja na obdivovanie krásy Domašínskeho meandra. To sa, našťastie, nedá povedať o splave doliny na plti, ktorý je veľkou turistickou atrakciou letnej sezóny. Nadväzuje na dávnu tradíciu splavovania dreva dolu Váhom. Splav je bezpečným podujatím, keďže než už nie sú v koryte rieky obávané miesta pri povestných skalách Margita a Besna, ktoré v minulosti sužovali vážskych pltníkov.

3. Hrad Strečno

Vyústenie Váhu z prielomu cez Malú Fatru strážia dva hrady, ktoré medzi sebou kedysi súperili. Väčší stojí na strmej skale nad ľavým brehom rieky a nazýva sa Strečno. Stredoveký hrad postavený na prielome 13. a 14. storočia bol do polovice 15. storočia kráľovským majetkom. Neskôr sa stal sídlom mocnej šľachty, ktorej patrilo rozľahlé okolité panstvo. Osud hradu spečatila účasť jeho majiteľov na stavovských povstaniach. Jeho posledným majiteľom bol František Vešeléni, ktorý sa vodcovsky zapojil do protihabsburgského povstania. Za to hrad v roku 1674 zničili cisárski vojaci do takej miery, že sa stal neobývateľným a postupne sa zmenil na ruinu. Rozpad hradu sa podarilo zastaviť a po úspešnej obnove sa stal jedným z najvyhľadávanejších turistických cieľov regiónu.

4. Veľký Rozsutec

Aj keď nie je najvyšším vrchom Malej Fatry (patrí mu až piate miesto), predsa je Veľký Rozsutec (1610 m n. m.) všeobecne vnímaný ako najkrajší a najobľúbenejší vrch. V mnohých anketách sa v rebríčku najkrajších vrchov Slovenska objavil na prvom mieste. Jeho členitá silueta ostro kontrastuje so susedným hladko modelovaným Stohom s celkom odlišnou geologickou stavbou. Na opačnej strane má Veľký Rozsutec bralných, ale oveľa nižších susedov – Poludňové skaly a Malý Rozsutec. Fyzicky náročný výstup na vrchol Veľkého Rozsutca je krásne turistické podujatie. Aj keď nenájdeme poklad, ktorý tam vraj ukryl zbojník Juro Jánošík, nemusíme ľutovať. Výhľad do diaľav je fantastický.

5. Jánošíkove diery

Do výstupu na Veľký Rozsutec možno zakomponovať turisticky veľmi atraktívny priechod Jánošíkovými dierami. Na západnej strane je mohutný horský masív rozčlenený sústavou úzkych skalnatých tiesňav s početnými vodopádmi. Podobne ako známejšie tiesňavy v Slovenskom raji, aj Jánošíkove diery sú priechodné len vďaka rebríkom, reťaziam a ďalším technickým pomôckam. Dve tiesňavy sú v hlavnej doline, jedna leží v bočnej. Najspodnejšie sú Dolné diery, na ne vyššie nadväzujú Horné diery. Nad horným ukončením Dolných dier sa doľava odbočuje do tiesňavy Nové diery. Jánošíkovými dierami nás prevedie trasa náučného chodníka, zahrňujúca aj peknú vyhliadku do členitej krajiny tiesňav a skál.

6. Slovenský betlehem v Rajeckej Lesnej

Do pútnickej obce Rajecká Lesná v Rajeckej doline sa dnes chodí nielen kvôli zázračnej soche Milostivej Panny Márie. Veľkým lákadlom pre davy turistov je slávny Slovenský betlehem, umiestnený od roku 1995 v Dome Božieho narodenia vedľa kostola. Je najväčším dielom svojho druhu na Slovensku. Jeho tvorcom je miestny ľudový rezbár Jozef Pekara. Slovenský betlehem v Rajeckej Lesnej je veľkou obrazovou učebnicou slovenského zemepisu a dejepisu. Betlehem tvorí súbor z dreva vyrezaných významných národných symbolov a pamiatok, v ktorom sú zastúpené prakticky všetky regióny od Bratislavy až po východné Slovensko. Sú tu hrady, kostoly, radnice, meštianske domy, ľudové stavby, ale aj národný vrch Kriváň. V Slovenskom betleheme nachádzame asi 300 drevených postavičiek, z ktorých je asi polovica pohyblivá. Majster Pekara svoje dielo dopĺňal až do roku 2002.

7. Čičmany

Tradícia maľovania ornamentov na fasády dreveníc v horskej obci Čičmany je najmenej 200 rokov stará. Nanášanie obrazcov z bieleho vápna bolo nielen vecou estetiky či umenia, ale malo aj konzervačnú a ochrannú funkciu. Čičmianske domy zaujali významného slovenského architekta Dušana Jurkoviča, ktorý podľa nich vypracoval projekt gazdovstva pre národopisnú výstavu v Prahe v roku 1895. Neskôr architekt Jurkovič odborne pomohol pri obnove zrubových domov, ktoré v roku 1921 zhoreli pri veľkom požiari na dolnom konci dediny. Súbor drevených maľovaných domov v Čičmanoch je od roku 1977 pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry. V jednoposchodovom Radenovom dome zriadili národopisnú expozíciu Považského múzea v Žiline. V roku 1986 pribudla ďalšia expozícia v Gregorovom dome o bývaní v Čičmanoch na začiatku 20. storočia.

8. Ropný prameň v Korni

Na začiatku 20. storočia vo svete vypukla v súvislosti s rozvojom automobilizmu veľká ropná horúčka, a tak si Kysučania istý čas pripadali ako ropní magnáti z Texasu. Dôvodom ich nádeji, žiaľ, nenaplnených, bol ropný prameň nachádzajúci sa v katastri kopaničiarskej obce Korňa. Miesto, kde spod zeme samovoľne vyteká ľahká ropa, je jediné svojho druhu v strednej Európe. Keďže ropu z prameňa sa neoplatilo ťažiť, miestni ľudia si ju aspoň naberali do vedier a doma ňou kúrili a svietili.

9. Lesná úvraťová železnica vo Vychylovke

Atraktívnosť Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke znásobuje skutočnosť, že cez skanzen prechádza unikátna lesná úvraťová železnica. Obnovená historická železnička je výnimočným technickým dielom, jediným svojho druhu v Európe. Podobný úvraťový typ železnice je známy len z peruánskych Ánd a Skalnatých vrchov v USA. V roku 1915 trať budovali talianski vojnoví zajatci. Pôvodne merala 61 km a spájala Oščadnicu na Kysuciach s Lokcou na Orave. Na najťažšom úseku, dlhom pol druha kilometra, vedúcom cez kysucko – oravské pomedzie, museli súpravy lesnej železnice prekonať výškový rozdiel 217,69 m. Uľahčovali to tri hrotové úvrate. V dvadsiatych rokoch minulého storočia sieť predĺžili až na 110 km. V roku 1974 sa začalo s obnovou najcennejšej časti, a tak sa v roku 1980 mohla začať sporadická prevádzka na úseku medzi stanicami Kubátkovia a Chmúra. V roku 1995 trať predĺžili o úsek prechádzajúci skanzenom až po prvú úvrať. Historický vláčik, ktorý pôvodne zvážal drevo k pílam, dnes slúži turistom.

10. Budovy Matice slovenskej v Martine

O Martine sa právom hovorí, že je najslovenskejším mestom. V minulosti bol dejiskom viacerých významných udalostí dejín slovenského národa a dnes je sídlom niekoľkých celonárodných inštitúcií. Takou je Matica slovenská, ktorú v Martine založili v roku 1863 s programom vzkriesenia národného ducha a šírenia osvety medzi Slovákmi. V centre mesta stojí prvá budova Matice slovenskej, postavená v roku 1864. Dnes slúži Slovenskému národnému literárnemu múzeu, ktoré tu má stálu expozíciu o najstaršej slovenskej literatúre. Dnešné ústredie Matice slovenskej sídli v budove z roku 1925, ležiacej východne od centra Martina.

11. Múzeum slovenskej dediny

Skanzeny na Slovensku mávajú regionálny charakter, čiže spravidla reprezentujú určitý región. Múzeum slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch na južnom okraji Martina má však väčší záber – je skanzenom celého Slovenska. Prvé objekty sa do tohto múzea pod otvoreným nebom dostali v roku 1982, v súčasnosti je ich približne stovka, pričom dokončenie projektu je stále v nedohľadne. V areáli múzea je miesto pre desiatky ďalších ľudových stavieb. Stavby sú rozmiestnené podľa regiónov. Okrem domáceho Turca je tu oravská, liptovská, kysucká časť a ďalšie regióny.

12. Šútovský vodopád

K Šutovskému vodopádu v Šútovskej doline na južnej strane krivánskej časti Malej Fatry, je pomerne ľahký prístup. Preto ho dosť hojne navštevujú turisti. Od turčianskej obce Šútovo sa asi hodinovou chôdzou dostaneme k nádhernému závoju vody, ktorá kolmo padá cez skalný stupeň z výšky 38 metrov. Je to najvyšší vodopád v Malej Fatre a jeden z najvyšších na Slovensku.

13. Gaderská a Blatnická dolina

Nerozlučnú dvojicu vo Veľkej Fatre tvoria dve krásne doliny – Gaderská a Blatnická. Obe sa spájajú tesne pred vyústením do Turčianskej kotliny v blízkosti známej chatovej osady Gader pri Blatnici. Gaderskou dolinou, ktorá od severu obtáča masív Tlstej, možno pohodlne vystúpiť až na hlavný hrebeň pohoria v oblasti Kráľovej studne. Z doliny dlhej 18 kilometrov je najzaujímavejší stredný úsek, nazývaný aj Dedošova dolina. Úzka dolina, plná skalných útvarov, drobných vodopádov, obrích hrncov a sviežej zelene, sa považuje za jednu z najkrajších prírodných scenérií Slovenska. Podobne príťažlivý ráz má aj bočná Vlkanová dolina. Asi o polovicu kratšou Blatnickou dolinou turisti obvykle vystupujú na vyhliadkový vrch Drienok.

14. Vodná nádrž Orava

Volajú ju Oravské more, lebo je jednou z najväčších vodných nádrží na Slovensku. Prvý projekt výstavby priehrady, ktorá by riešila tradičný problém častých povodní na rieke Orave, vznikol už v roku 1830. Jej drevený model ešte donedávna vystavovali na Oravskom hrade. Odvážna myšlienka musela čakať na realizáciu viac ako sto rokov. Výstavba Oravskej priehrady sa začala v roku 1941. Po dvanástich rokoch konečne došlo k uzavretiu hrádze a napĺňaniu vodnej nádrže. Voda zaplavila územie s rozlohou vyše 33 km². Vynútila si vysťahovanie 3200 obyvateľov z celkom alebo čiastočne zaplavených obcí. Ubudlo aj z mesta Námestovo, ktoré sa ocitlo na brehu veľkého umelého jazera.  

15. Roháčske plesá

Roháče v dávnych dobách pretvárali dolinové ľadovce. Najväčší z nich zapĺňal rozložitú Roháčsku dolinu. Mal dĺžku 12 km a hrúbku 200 metrov. Keď sa ľadovec roztopil, v jamách, ktoré vyhĺbil, zostali jazerá, nazývané plesá. Na skalnom prahu dnes krášlia nádhernú roháčsku prírodu štyri Roháčske plesá. Najväčšie je najnižšie položené Prvé Roháčske pleso (1562 m n. m.) s rozlohou 2,22 ha. Najvyššie položené je Štvrte Roháčske pleso (1719 m n. m.). K Roháčskym plesám vedie trasa náučného chodníka.

16. Oravský hrad

Páni Oravy odpradávna spravovali svoje rozsiahle panstvo z Oravského hradu. Prekvapuje, na akom mieste sa odvážili stredovekí stavitelia stavať hrad. Dramaticky pôsobí hrad na vápencovom bradle najmä z pohľadu od severu. Najskôr tu stál drevený hrádok, ktorý po tatárskom vpáde nahradili kamenným hradom. V roku 1370 sa Oravský hrad stal župným hradom a sídlom oravského panstva. Najväčšie stavebné zásahy na hrade uskutočnili bohatí Thurzovci, ktorí ho získali v roku 1556. V roku 1800 vyhorel a spustol, ale po druhej svetovej vojne mu rozsiahla obnova vrátila podobu, akú mal v roku 1611. Dnes je Oravský hrad atraktívnou expozíciou Oravského múzea a teší sa zo všetkých historických pamiatok Oravy najväčšej návštevnosti.

17. Vlkolínec

Pôsobivé zoskupenie drevených ľudových stavieb južne od Ružomberka vyzerá ako skanzen, na ktorý sa veľmi starostlivo hľadalo a našlo miesto v nádhernej prírodnej scenérii severnej časti Veľkej Fatry. Za skanzen však Vlkolínec vonkoncom nemožno považovať. Nie je to mŕtve múzeum, ale živá osada so stálymi obyvateľmi a chalupármi. Vlkolínec tvorí ucelený súbor 45 drevených ľudových stavieb, stojacich v pôsobivom prírodnom prostredí. Osadou prechádza jedna hlavná a jedna bočná ulica, obe obstavané drevenými domami. Na malom námestíčku stojí drevená zvonica z roku 1770. Na okraji osady je Malý kostolík z roku 1875. V jednej z dreveníc je umiestnená vysunutá expozícia ružomberského Liptovského múzea. V roku 1993 Vlkolínec zapísali do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Okrem toho je vyhlásený za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry.

18. Drevený kostol pri Svätom Kríži

Obec Paludza sa ocitla začiatkom sedemdesiatych rokov pod hladinou priehrady Liptovská Mara. Jej drevený kostol bol však príliš cenný na to, aby ho nechali pod vodou. Preto ho rozobrali a postavili na lúke medzi obcami Svätý Kríž a Lazisko. Paludzský drevený artikulárny kostol patrí medzi najväčšie drevené stavby v strednej Európe. Postavili ho v roku 1693. Stavby tohto obrovského protestantského chrámu sa v roku 1774 obdivuhodne zhostil tesársky majster Jozef Lang, ktorý dokončil svoje dielo za 8 mesiacov.

19. Travertíny v Bešeňovej

Bešeňovské travertíny evokujú prirovnanie k americkému Yellowstonu, samozrejme, len v malom. Mineralizovaná voda vyteká na svahu nad železničnou traťou pri obci Bešeňová. Z nej sa vyzrážavajú vrstvičky travertínu. Tu vidíme na vlastné oči, prečo sa hovorí, že travertín je kameň zrodený z vody. Stuhnutý travertín vytvára sústavu malých terás, ako vo veľkom poznáme zo spomínaného amerického národného parku. Bešeňovská travertínová kaskáda je veľmi príťažlivým prvkom krajiny najmä pre svoju pestrofarebnosť. Miestny kameň nie je biely ako na spišskom Dreveníku, ale rozličné látky, najmä železité, ho sfarbujú do viacerých odtieňov žltej, hnedej až hrdzavočervenej. Bešeňovské travertíny sú navyše významným paleontologickým a archeologickým náleziskom, preto sú chránené ako prírodná pamiatka.

20. Archeologický skanzen Havránok

Návšteva sčasti zalesneného kopca nad západným brehom Liptovskej Mary je zaujímavou príležitosťou vrátiť sa na chvíľu dve tisícročia dozadu. Na svahu sa nachádza pozoruhodný archeologický skanzen Havránok. Potom, čo archeológovia objavili na Havránku zvyšky keltského sídliska z 1. storočia pred n. l., vybudovali na tomto mieste jeho repliku. Základnou jednotkou sídliska je dvorec s hrnčiarskou dielňou vybavenou historickou dvojkomorovou pecou. Uprostred dvorca stojí zrubový dom s hospodárskymi budovami. V hornej časti zrekonštruovali kultový areál s historicky verným palisádovým opevnením. Pripomína miesto, kde keltskí druidi vykonávali rozličné pohanské rituály s obetami svojim bohom. Po Keltoch sa tu nakrátko usadili starí Germáni, ale na prahu rímskej doby Havránok na dlhý čas spustol. Až v 12. storočí sa sem vrátil život, vzniklo tu drevené panské sídlo. Ale aj to v 15. storočí skončilo svoju existenciu.

21. Demänovská jaskyňa slobody

Východná strana dolnej časti Demänovskej doliny v sebe skrýva najrozsiahlejší jaskynný systém na Slovensku. Nachádza sa tu impozantný Demänovský kras s labyrintom jaskýň, ktorého dĺžka chodieb presahuje 30 km, pričom objavovanie ešte nie je ukončené. Najkrajšia časť jaskynného systému, nazývaná Demänovská jaskyňa slobody, je sprístupnená verejnosti. Svojou nesmierne pestrou a bohatou kvapľovou výzdobou sa právom považuje za jednu z najkrajších jaskýň v Európe. Dĺžka dosiaľ objavených jaskynných chodieb presiahla 8 kilometrov. Podzemné priestory chodieb a dómov sú usporiadané do niekoľkých jaskynných poschodí. V chodbách najnižšieho poschodia preteká podzemná riečka Demänovka. Cez Objavný ponor, ktorý je jedným z miest, kde rieka vstupuje do podzemia, v roku 1921 vliezli objavitelia jaskyne – A. Kráľ s pomocníkmi. Dnešní návštevníci jaskyne si môžu vybrať z dvoch okruhov. Tradičný okruh má dĺžku 1150 metrov. Exkluzívny okruh je dvojnásobne dlhý.